"Súd zveruje maloletého Jonáša, nar. 10.12.2013 do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov..." Aj takto môže v dnešnej dobe vyzerať "Starostlivosť" súdu o maloletých...
Moja prvotina zpred dvoch týždňov zrejme evokovala v čitateľovi dojem, že sa vo svojich blogoch budem venovať väčšinou "ĺudákom" súčasnej doby a tým, ktorí "prehodili" kabát... Nie, dnes by som sa rád pustil trošku do odbornejšej témy z úplne iného súdka.
Striedavá osobná starostlivosť- Niektorí sú touto inovatívnou formou osobnej starostlivosti o maloleté deti nadšení, iní ju zduše nenávidia, alebo aspoň vášnivo kritizujú. Musím uznať a zo svojej praxe viem, že argumentácia oboch "znepriatelených táborov" odporcov i zástancov striedavej osobnej starostlivosti má svoju relevanciu a dáva široký priestor na polemiku ako laickej tak i odbornej verejnosti z oblasti práva, psychológie, pedagogiky, sociológie, sociálnej práce, ale i ďalších príbuzných odborov.,
Pozývam vás na chvíľku na krátky historický exkurz tohto pomerne mladého inštitútu rodinného práva v legislatívnom rámci SR:
Pred zavedením tohto inštitútu do piliera rodinného práva v SR - Zákona č. 36/2005 Z.z o rodine bolo bežnou praxou, že maloleté deti, a to často zverené do osobnej starostlivosti matky, sa stávali akýmsi živým terčom matky a prostriedkom „vydierania“, prostredníctvom ktorého zabraňovali styku maloletého dieťaťa s otcom a otca maloletého dieťaťa vnímali len ako zdroj finančných prostriedkov na výchovu a opateru dieťaťa. Dňa 1.júla 2010 nadobudol účinnosť zákon č. 217/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako len “novela”). Táto novela zaviedla do právneho poriadku Slovenskej republiky nový inštitút – striedavú osobnú starostlivosť o maloleté dieťa. Inštitút striedavej osobnej starostlivosti je upravený v ustanovení § 24 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov
Je teda potrebné si uvedomiť, že spojenie osobnej starostlivosti matky o dieťa a zaužívaná dlhoročná rozhodovacia prax "starých štruktúr" na súdoch sa čoraz častejšie stávali zbraňou v rukách matky proti otcovi. Táto "zbraň" bola síce zaobalená do ušľachtilých (no, žiaľ, v praxi len deklaratívnych) ustanovení Zákona, (napr. § 28 ods.2 - Rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia...). no prax a premyslená taktika rodiča, ktorý mal dieťa zverené do osobnej starostlivosti, odopierali druhému rodičovi nielen jeho rodičovské práva, ale častokrát i ľudskú dôstojnosť.
K tejto téme som dlhé roky pristupoval rezervovane až odmietavo s prihliadnutím na horevymenované psychologické aspekty striedavej osobnej starostlivosti, môj konzervativizmus ako i mnohé konzultácie s ostrieľanými pedagógmi a psychológmi, ktorí mali na záležitosť rovnako negatívny postoj, ako donedávna ja. Ich hlavnými argumentami proti striedavej osobnej starostlivosti boli: horší prospech v škole oproti rovesníkom z úplných rodín, alebo odlišná výchova oboch rodičov k dieťaťu. Pedagogický a psychologický pracovník vychádza predovšetkým z empirického pozorovania maloletého. Z jeho správania si vytvoria názor, ako na dieťa vplýva starostlivosť dvoch dospelých ľudí, ktorá sa strieda týždeň, čo týždeň (prípadne iné varianty); raz u jedného, raz u druhého rodiča. Tento názor je možné aj z právneho hľadiska brať do značnej miery ako správny, pretože v rozhodovacej praxi súdov je vždy deklarovaný prvoradý záujem maloletého dieťaťa....Ale
...právny zástupca otca, či matky sa dokáže na vec pozrieť zase trochu inou optikou. Vidí rodiča a jeho emócie spojené s takýmto konaním Mal som možnosť niekoľkokrát zastupovať jednu, či druhú stranu pri riešení úpravy výkonu práv a povinností k maloletému dieťaťu. V posledných troch prípadoch som si intenzívnejšie uvedomil, že otec, či chce, či nechce, väčšinou ťahá za "kratší koniec." Tu je teda potrebné sa zamyslieť nad logikou názoru, či možno objektívne za záujem maloletého dieťaťa považovať to, že hoci má lepšie výsledky v škole, alebo výchovu k určitým sociálnym návykom (len jedného rodiča,) no vzor druhého rodiča do veľkej miery alebo úplne absentuje. Legitimita takto položenej otázky prichádza do úvahy samozrejme len v prípade, že obe strany sú schopné dieťa vychovávať a na žiadnej strane sa nevyskytuje závažnejší morálny, osobnostný, zdravotný, právny, sociálny či finančný problém.
V týchto intenciách som bol nútený premýšľať i ja, nakoľko ľudský postoj, ktorý si na tomto mieste a v tomto kontexte dovolím povýšiť na prirodzeno-právny, považujem za oveľa významnejší, ako pedagogický. Tu možno športovou terminológiou povedať, že turnaj medzi prirodzeno-právnou teóriou a pozitívnou-právnou teóriou, ktorý sa vo mne odohráva už celé desaťročie, v tomto zápase skončil remízou. Konečne! Prirodzeným prostredím dieťaťa, v ktorom má vyrastať je rodina - otec, mama a dieťa. Aby som to bližšie špecifikoval- funkčná úplná rodina ako trvalý zväzok. A tak hľadajme v možnostiach rodinného práva, kde sú tieto tri prvky zastúpené súčasne: Pestún? Čiastočne, no ide o dočasnú formu starostlivosti. Ústavná starostlivosť? Absentujú dve hlavné ingrediencie- mama a otec. Osobná starostlivosť inej osoby, než rodiča...? Opäť tu nie je mama a otec. Jediná forma, ktorá teda ostáva ako určitý model starostlivosti o dieťa, v ktorom sú súčasne zastúpené všetky prvky prirodzeného prostredia je Striedavá osobná starostlivosť. Mama, otec, dieťa... Všetci traja majú v tomto modeli starostlivosti o maloleté dieťa zastúpenie, hoci ich vzájomné interakcie, (najmä otca a matky), nie sú úplne príkladné. Mojím číselným odhadom, ak sú v rámci úplnej funkčnej a harmonickej rodiny vzájomné vzťahy otca a mamy 100%né, tak v rámci striedavej osobnej starostlivosti sú 75%né. Jedným z faktorov, ktoré ovplyvňujú tento stav je samozrejme aj určitá právna istota oboch rodičov, (predovšetkým otca), že majú rovnaké postavenie a z neho vyplývajúce práva a povinnosti. To zároveň prispieva k ich lepšej psychickej kondícii. Ide o akési perpetum mobile vzájomných vzťahov.
Na záver si dovolím v krátkosti ešte jeden malý návod (môj osobný - teda jeho konkrétnu aplikáciu a výsledok ponechávam na vás), ako (aspoň) týchto 75% interakčných bodov dosiahnuť- teda ako dosiahnuť to, aby súd, aj kolízny opatrovník boli naklonený k súhlasnému stanovisku (ktoré sa neskôr premietne do súdneho rozhodnutia) so striedavou osobnou starostlivosťou. Predovšetkým treba základ- Ideálne, aby mal každý z rodičov aspoň 40% - najlepšie viac (tj. schopnosť si povedať "ahoj", odovzdať si dieťa v rámci určeného styku, prípadne dobrovoľne a informovať sa u druhého rodiča na stav dieťaťa, zodvihnúť telefón, či odpísať na sms-ku alebo mail). Ak je tu tento základ, je potrebná ešte dostatočná snaha o komunikáciu s druhým rodičom. Tiež rozšíriť portfólio svojho záujmu nielen na dieťa ale i na samotného ex- partnera. Tento postup by mohol zdvihnúť vzťahové percentá aspoň na tých 60%. A celý proces by mal trvať až kým to naozaj nebude aspoň tých 60%. Ak už sme na tejto hranici, že už sme schopní otvorene hovoriť aj o tom, že sa nejako musíme / chceme dohodnúť, obyčajne zapôsobí určitý ústupok práve toho rodiča, ktorý je v nevýhodnejšom postavení, a teda nemá dieťa zverené do osobnej starostlivosti. (napríklad výživné, alebo niečo, z čoho druhá strana v žiadnom prípade nechce ustúpiť.) Tento krok by nám mohol percento nášho úspechu zdvihnúť na 70%. Zvyšných 5% ste už vy obaja... vlastne traja. Ako budete váš vzťah pestovať ďalej.
Tak, čo, ako ste na tom Vy? Už máte určenú striedavú osobnú starostlivosť o Vaše dieťa? Môžte mi dole napísať Vaše názory.
