Na úvod som si dovolil, ako mnohí moji kolegovia- blogeri, vytiahnuť citát mylne pripisovaný Winstonovi Churchillovi. Hoci jeho autenticita je pochybná, nie; nie je ďaleko od pravdy.
Písal sa, myslím, rok 1994, alebo nanajvýš 1996, Mal som istého priateľa, (poznali sme sa od detstva a zároveň bol aj mojím spolužiakom v pár ročníkoch základnej školy). Volajme ho, povedzme, Dominik, V tom čase sme mali asi tak 16 rokov. Keď ešte chodil na základnú školu, jeho rodičia si mysleli, že neoplýva veľkou popularitou, tak sa po viacerých incidentoch rozhodli ho zo školy jedného dňa vziať. V podstate som dlho nevedel, čo je s ním a priznám sa, že som sa o to veľmi ani nezaujímal. Ale Dominik mi natoľko utkvel v pamäti, že som na ňho nezabudol. Až raz, po niekoľkých rokoch, sa Dominik, chalan, ktorému sa na základnej škole nedostávalo dostatok spravodlivosti, do školy vrátil. Už to nebol ten malý chalan, ktorý mal ambície stať sa slávnym lekárom. Prišiel v čiernej páperovej bunde s oranžovou podšívkou, v niektorých kruhoch tej doby nazývanej aj bombera. Prišiel nakrátko ostrihaný a pozdravil ma: "Sieg!"
(pozn. autora: skr. Sieg heil - je stará nemecká fráza, ktorá znamená "Sláva víťazstvu!" Súslovie sa používalo v dobách nacismu, kedy sa stalo všeobecným pozdravom a prejavom sympatií Adolfovi Hitlerovi a jeho boji za víťazstvo Tretej ríše. Používalo sa pri všetkých stretnutiach, kedy bol pozdrav doplnený ešte vztýčením pravice do úrovne ramien (prípadne o niečo vyššie). Vztyčení pravice sa nazýva hajlovanie (niekedy písané heilovanie). Za použitie tejto frázy hrozí dnes v Nemecku trest až na tri roky väzenia Preložené z https://cs.wikipedia.org/wiki/Sieg_Heil . Týmto sa autor blogu dištancuje od uvedenej sprievodnej ideológie a v žiadnom prípade nejde o propagáciu či prejav sympatii k skupinám smerujúcich k potláčaniu základných práv a slobôd a materiál slúži výlučne na ilustračné, vzdelávacie, zberateľské alebo výskumné aktivity).
...Srdečne sme sa zvítali a on sa nezabudol pochváliť novou "vyskakovačkou" (pozn. nožík, ktorého čepeľ sa vysunula zboku, alebo zpredu stlačením gombíka, rozšírená v 90. rokoch minulého storočia na Slovensku medzi sympatizantmi tzv. neonacistických hnutí.) Život plynul ďalej a Dominik bol opäť súčasťou môjho študentského života. Chodili sme spolu do školy, do krčmy, aj na tréningy. Vo walkmanoch a diskmenoch vtedy "fičal" Daniel Landa, a musím priznať, že jeho tvorba aj mne v podstate imponovala. Dominik dotiahol portfólio hudby, ktorú s obľubou počúval, (alebo sa tým aspoň chválil- nikdy som ho pri jej počúvaní neprichytil) o level vyššie a dostal sa ešte viac do histórie Daniela Landu - objavil ho v jeho predchádzajúcej neonacistickej formácii Orlík. Svoje ideály vtedy Dominik vložil do sympatii k hnutiu skinheads.
O približne 20 rokov neskôr:
Dominik, ten istý Dominik, je dnes "modelkou" aktivistov bojujúcich proti súčasnému "fašizmu" (pózuje na plagátoch propagujúcich sériu prednášok o Holokauste v nacistických táboroch. Najmä AusschwitzBirkenau- Osvienčim) a vášnivý nálepkovač všetkého, čo "fašistické" podľa neho dnes je. Chváli sa tým, že jeho starý otec bojoval proti fašizmu v SNP a priživuje sa na myšlienke boja proti súčasnému "fašizmu" na Slovensku v istom Občianskom združení. O tom, či máme v súčasnosti na Slovensku fašizmus, polemizovať nechcem, ale pre istotu ho dávam do uvodzoviek (minimálne preto, aby sa aspoň odlíšil od fašizmu v období 1933-1945). Táto Bohumilá činnosť Dominika pohltila natoľko, že pri svojom aktívnom boji udatného Rytieria Don Quijota de la Mancha, ktorý viedol tiež zaslúžilý boj, odstrihol všetkých svojich priateľov, ktorí si dovolili s jeho vznešenými ideálmi polemizovať. Už ani nepozdraví a vyhovára sa na nepravdy a krivdy, ktoré na jeho citlivej duši odhodlaného protifašistického bojovníka napáchali . (Patrím medzi nich). Zmenil sa. Dokázal to. Odsúdil fašistickú ideológiu v dejinách a z "nácka" v bombere a s vyskakovačkou sa stal usporiadaný človek žijúci pre vznešené ideály. (Týmto by som mu chcel vzdať hold)
Druhý príbeh sa odohráva v mestečku na strednom Slovensku, kde vyrastal v tej istej dobe a v tom istom ideologickom "časo-priestore" o niečo starší chlapec menom Marián. Tento Marián mal podobné začiatky ako Dominik z prvého príbehu. Avšak Marián, asi tým, že bol starší, dotiahol svoje extrémistické "kúsky" o čosi ďalej. (Ne)Priamo používal symboly "historického" fašizmu a nacizmu Nemecka, neodsudzoval Nacistických pohlávárov, hlásal rasistickú a antisemitskú "náladu" a za to si neraz vyslúžil od silových zložiek štátu pár rán obuškom, ale hlavne často pôzoval fotografom v prachu na zemi s rukami za chrbtom a v putách a ťažkoodencom, alebo kuklášom na chrbte. Dnes je Marián, možno aj vďaka bujarej mladosti, známejší. Dnes už nenosí bomberu, ani vyskakovačku. Dnes nosí ošúchané učiteľské sako. Je šťastne ženatý a v spoločnosti sa výrazne angažuje. Marián je dnes pomerne známy človek a Dominik vie, kto je Marián, no Marián ani len netuší, kto je Dominik. Dominik a Marián sa nikdy nestretli, no Dominik už s ideológiou, ktorá hlásala rasovú neznášanlivosť a xenofóbiu nemá (vraj) nič spoločné a priam sa od nej dištancuje. Zabudol však na jedno - spoznať svoju (osobnú) minulosť a chlapsky si ju priznať. ...a tak mu čas, priatelia a rodina postupne pomohli nálepku "nácka" zmyť. Marián toto šťastie nemal. Marián je nálepkovaný vďaka svojej "pestrej" minulosti ako fašista, naďalej. Doteraz. Paradoxom je, že jedným z tých, ktorí hlasno kričia "Ukrižuj, ukrižuj ho!", je práve Dominik. Hoci sa Dominik (pravdepodobne) zmenil, u známejšieho Mariána túto možnosť vylučuje.
Dnes, v dobe, kedy je morálka politiky, ale i celej spoločnosti v troskách, máme medzi sebou mnoho Dominikov a mnoho Mariánov. Je však len na nás, aby sme v sebe Mariána, či Dominika dokázali natoľko zvládnuť, aby táto rozohraná partia medzi Mariánmi a Dominikmi bola s vyloženými kartami na stole; aby úcta a láska k človeku (bez ohľadu na to, či Dominikovského, alebo Mariánovského typu) nedávala priestor k vyslovovaniu súdov. Kľudne sa predbiehajme, kto do "Vinice Dobra" príde skôr...Môže tam však prísť aj Dominik aj Marián. Nezabúdajme na druhú šancu, ktorú sme dostali aj my.
Niektoré mená a chronológia udalostí je vymyslená avšak príbehy sa zakladajú na reálnych skutočnostiach.
